téma: Beletria, Recenzie | autor príspevku: Barbara Brišová

Nepriateľ štátu - Jozef Karika

96%

hodnotenie knihy autorom príspevku

2. Január 2012 - 16:31 | Zhliadnuté 427 krát | 0 komentárov »

Follow @bokreviewsk

RSS

Verní fanúšikovia Jozefa Kariku sa prednedávnom dočkali ďalšej literárnej lahôdky. Tí, ktorí dúfali v pokračovanie úspešných kníh zo slovenského prostredia mafie v “V tieni mafie” a “Čas dravcov” ostali sklamaní. “Nepriateľ štátu” je iný. To je jasné každému už od prvých strán. Otázkou ostáva, či to “iné” je dobré alebo zlé. Nuž, poďme sa na to pozrieť spoločne.

“Nie pokoj som priniesol, ale meč. Prišiel som postaviť syna proti otcovi, dcéru proti matke, nevestu proti svokre. A vlastná rodina bude človeku nepriateľom.”

Oficiálny popis knihy znie takto: “Stretne sa (Michal Harvan) s najmocnejším nepriateľom, vplyvnou organizáciou založenou ešte dôstojníkmi Hlinkovej gardy, ktorá sa usiluje prevziať moc v krajine. Odhalí sprisahanie politických špičiek a zistí, že ciele štátneho prevratu sú oveľa hrozivejšie, než by si trúfol pomyslieť…” Kniha sľubuje napätie a dych vyrážajúce zvraty. A veru, dych mi pár vecí aj vyrazilo…

“V deke ležalo nahé telíčko asi päťročného chlapca. Nebol mŕtvy, Damián predsa nie je žiadne sadistické monštrum, jeho zvrátenosť je preduchovnená. Chlapček bol nadopovaný ketamínom, takže bude zopár hodín v bezvedomí.”

V tomto momente som mala chuť s knihou tresnúť o zem a ďalej nečítať. Pri Jozefovom písaní musíte rátať so všetkým: s opismi natáčania tvrdého porna, s pomliaždenými lebkami, krvou nasiaknutými bitkami, divokou streľbou a úchylnosťou v rôznych podobách. Ok, beriem. To som zvládala v pohode, ale pri tejto scéne kňaz + dieťa sa mi zdvihol žalúdok. Snáď každý z nás už čítal články na túto tému, no všeobecné informácie sú nič oproti realistickému vykresleniu situácie z dielne Jozefa Kariku, ktorý si ozaj nekladie servítku pred ústa, teda pardón, pred pero a ak sa mu niečo nepáči, dá to patrične najavo. Tak ako ja v tejto chvíli, keď hovorím, že toto bol pre mňa prešľap cez pomyselnú hranicu toho, čo čitateľ znesie. A Jozefovi čitatelia teda toho musia zniesť hodne!

Ešte chvíľu ostanem pri kritike. Ako veľký odporca zdĺhavých opisov (viem, bez nich to niekedy nejde) musím vytknúť fakt, že sme boli zase raz prevedení celým životom nových postáv. Kto, kde, kedy, ako, s kým. Dokonca sme si niektoré opisy užili dvojnásobne s rozdielom pár strán (čo už je priveľa aj na moju božskú trpezlivosť), najmä čo sa týka Itricha a Vesny. Samozrejme, sto ľudí – sto chutí. Pre niekoho to môže byť pútavé a zaujímavé, ale z môjho krátkozrakého pohľadu ide o vcelku nezáživnú a nepotrebnú časť knihy, bez ktorej by som dokázala normálne žiť. Takto musím papuľovať a byť za zlú. A to som ja nerada. O:)

No a do tretice všetko dobré. Posledným kameňom úrazu je Harvanova nesmrteľnosť. Už v predchádzajúcej knihe bol na kašu a prežil. Ale to som ešte nefrflala, lebo som nechcela prísť o svojho obľúbeného hrdinu. V knihe “Nepriateľ štátu” to už vyzeralo tak, že je po ňom. Bez zbytočných nárekov by som si vydýchla, že Michal Harvan bol predsa len obyčajný človek a dostalo sa mu konca, aký si zaslúžil. Ale on zase raz vstane, opráši sa (doslova) a ide dokončiť svoj dokonalý plán. V tomto momente mi teda neostávalo nič iné, len prekvapene zvdihnúť obočie a sprevádzať ho po zvyšok príbehu, mrchu jednu nesmrteľnú. Uznávam, záver bol geniálny, do detailov prepracovaný a nečakaný. To by bez Harvana jednoducho nešlo. Ale aj tak som v kútiku duše dúfala, že už viac z tej zeme nevstane.

A ešte jedno alebo radšej dve bonusové zabŕdnutia si neodpustím. Je to len môj pocit, alebo sa zabijak pán Červený (Rus s láskou ku krvi) nápadne ponáša na Dánovho Červeného Kapitána? A naozaj by sa agent tajnej služby pozastavil nad GPS v mobile?

Popri tejto oficiálnej línii máme možnosť nazrieť aj do citlivého kútika Harvanovej duše. Soňa, dievčatko, o ktoré sa stará po smrti jej matky, náhle ťažko ochorie. Rakovina lymfatického systému.

“Zvykol si na to, že všetky ženy, ktoré miloval alebo k nim aspoň niečo cítil, umierali predčasne. Tak ako jeho kamarátka Desina Filová, jej sestra Mirka, Silvia Lokajová a dokonca aj jeho matka Beáta Harvanová. Nebolo to pre neho nič nové, lenže v prípade malej Sone už bral takúto nepriazeň osobne.”

V súvislosti so Soňou vznikajú aj najmilšie a jediné úsmevné momenty, akých sa v knihe dočkáme. ”Keď sa jej zdal smutný a chcela ho potešiť, po prijatí darčeka sa usmiala. Vtedy sa mu tvár rozjasnila, akoby vyhral v nejakej ťažkej súťaži. Na druhý deň zvyčajne doniesol úplne rovnakú hračku a čakal, či ju znova poteší. Pri deťoch bol skrátka úplne mimo.”

Jozefovi môžem vyčítať všeličo, rozhodne však nemôžem poprieť skutočnosť, že aj napriek týmto kritickým bodom, som si čítanie užila. Brilantný, čistý štýl, úderná pointa a rýchly spád ma bez problémov vtiahli do deja a udržali si moju pozornosť až do konca. Opäť ma potešili figúrky zo súčasnej politickej scény, ktoré okrem mena od tých skutočných osôb nič neodlišovalo.

Keby som to mala hodnotiť na body, tak z desiatich bodov dávam jedenásť. Prečo? Pretože aj napriek mojim výčitkam patrí táto kniha k tým najlepším, aké som čítala. Pretože na slovenské pomery je Jozef ako autor i osobnosť nenahraditeľný. Pretože som tak povedala. A bodka!